Ako bolo v Afrike? Alebo co najhodnotnejsie som si priniesol z Kene.
Je to niekolko tyzdnov, co som v kratasoch a v sandaloch na Amsterdamskom letisku znovu okusil europsku zimu. Niekolko tyzdnov, ktore utiekli ani neviem ako. Znovu chodievam po meste aj po zotmeni, stretavam starych kamaratov, uzivam si kazdodennu teplu sprchu, ale bohuzial aj obliekam styri vrstvy oblecenia do sychraveho pocasia. Pri kazdom stretnuti dostavam otazku: ,,Ako bolo v Afrike? Aka je Kena?”
Ako bolo? Teplejsie! Je mojou prvou odpovedou. Aka je Kena? Spinava a draha hovorievam v jednoduchosti. S potesenim sledujem usmevy ocakavajuce slova o exotike, zvieratkach a krasnej prirode meniace sa na zacudovanie. V jednoduchosti je mozno krasa, ale v jednoduchych odpovediach je skryta loz. Pravdou je, ze sa neda z trojtyzdnoveho pobytu hodnotit krajinu, spolocnost, ci dokonca kontinet. A uz vobec sa nedaju pocity a nazory vtesnat do parminutoveho rozpravania. Teraz vsak sediac v kaviarni sa pokusim v tichosti reflektovat svoje pocity a zazitky. Ako tam teda naozaj bolo?
Tradicne kmene a krasna priroda. Tak sa Kena vnima cez brozurky cestovnych kancelarii. Blizko Masai Mara, Kena © To-mas 2011
Ano, teplejsie :). Denne teploty sa pohybovali medzi 25 az 38 (zalezi v ktorom obdobi, v ktorej casti Kene) a len sa mi potvrdilo, ze tropicke pocasie mi robi lepsie ako slovenska zima. V prvy tyzden na Slovensku mi najviac chybalo prave pocasie, kde staci nosit jedno tricko.
Ano, spina. Smeti, obaly, sacky, plesnivejuce kusy ovocia a samozrejme blato mat snad vsade kam som chodil (okrem bohateho centra Nairobi, ci uzavretych stvrti). Mestke kravy a kozy pasuce sa v tom bordeli. Nosit so sebou niekedy pol dna prazdnu flasku, supku od banana, ci pouzite vreckovky s presvedcenim nezucastnit sa tohto hyzdenia krajiny. To su kazdodenne reality, ktore nam pridu vzdialene. Nastastie. Nemyslim si vsak, ze je to obraz ludi, ale skor rozvoja spolocnosti a (ne)vzdelania. Irituju ma Slovaci/Europania/zapadniari, ktorí to pri takomto pohlade zacnu spajat s farbou koze, ci ,,naturou,, Africanov. Ruku na srdce, kolko vysokoskolsky vzdelanych uspesnych ludi s pristupom k vsetkym vydobytkom civilizacie poznate, ktori bez mihnutia oka hodia svoj spak ci obal od zuvacky na zem? Kolki z nas cestou po Slovensku videli cierne skladky za dedinami, kam ludia hadzu smeti, lebo je to ,,lacnejsie,,? Nasledky su neporovnatelne s realitou v Keni, ale princip je taky isty. Len u nas to uprace stat/mesto. Tam nie. My vsak mame na vyber. Mozeme prejst niekolko metrov a vyhodit spak do smetneho kosa. Mozeme si zaplatit extra za odvoz smeti. A uz niekolko generacii. Kto je po tomto porovnani zaostaly?
Ludia su podla mna vsade v principe rovnaki. Slovak nema problem vyhodit na ulici spak, no doma by to nespravil. Podobne v slumoch v Keni som vnutri videl upratane chatrce s cistym postelnym pradlom, kym vonku boli hromady odpadkov. Co je doma, to je moje o to sa staram. Co je na ulici, uz nie je moj problem. A to sa zmeni len vzdelanim a budovanim obcianskej spolocnosti a spolocenskych noriem. Kena, ako kazda rozvojova krajina, ma v mnohych oblastiach vela prace, aby sa dostala na uroven ,,zapadu,,. Ale pri hodnoteni rychlosti vyvoja mam pre nich viac nadeje, ako pre cast Slovakov.
Spina, bordel a poulicna zver. Nairobi, Kena © To-mas 2011
A ano, aj draho. Po februarovej ceste po Thajsku a Kambodzi som bol prekvapeny cenami v Keni. Obzvlast Nairobi ma v mnohom bratislavske ceny. Ak som chcel poriadnu kavu bezne som zaplatil 1,5 eura v kavarni zapadneho typu. Ak k tomu rovno jedlo, dalsie v prepocte tri eura odisli z penazenky. Nepredstavujte si vsak, ze som takto sedel v podniku plnom bohatych belochov. Miestna stredna vrstva tam zaplnala vacsinu miest. Keby som chcel ist do naozaj posh podnikov, tak by moj budget skoncil ovela rychlejsie. Samozrejme, varit si sam, vediet kde nakupit, tak by ma zakladne potreby stali menej, ale rozhodne to nebolo ako v Kambodzi, kde som sa najedol v normalnej restauracii za 1 euro. Aj na tomto vidiet, ako su niektore sluzby a podniky vzdialene nizsiej socialnej vrstve, ked na zaplatenie jednej takej kavy by niektori pracovali cely den.
A plna kontrastov, tak ako kazda rozvojova krajina. Na jednej strane ludia pracujuci za par euro na den, na druhej strane vyssia stredna trieda s platmi, s akymi by Slovak bol spokojny. Nakupne centra luxusnejsie ako Aupark, ku ktorym vedie cesta s metrovymi jamami. Urodna poda a dostatok jedla na jednej strane krajiny a hladomor na druhej. Mnozstvo nezamestnanych, ale zamestanci sluzieb flegmatickejsi este viac, ako slovensky restauracny standard. Mladez vyrastajuca bez tecucej vody, avsak aktivna na facebooku. Ach, krasna a hroziva ukazka kontrastov jednej krajiny. Clovek si zacne vazit, ake mal stastie pri narodeni.
Ake su tam ceny, platy, cesty ci architektura si viete vygooglit. Avsak jedinecnost sa skryva v pocitoch, ktore dana krajina zanechava. Nie, nebudem pisat tie klasicke klise o najdeni vnutorneho pokoja v exotickej krajine, usmievajucich sa ludoch, toboz nie o spojeni s prirodou (moje najblizsie spojenie boli plostice). Inspiraciu som nenasiel v rozlahych savanach, krasnych zvieratach ci enormnych rozdieloch medzi spolocenskymi vrstvami, ale vo fascinujucich a odhodlanych zenach. Nie pre vonkajsiu krasu, ale pre vnutornu silu, ktoru v tej tak stale velmi patriarchalnej spolocnosti musia preukazovat.
V 21. storoci pocuvat, ako na vidieku je normou bit svoju zenu, ako znasilnenie sa povazuje za sukromnu zalezitost danej rodiny. Vidiet, ako popri prasnych cestach vidieku chodia zeny, nesuc vodu a dieta, kym chlap ide s volnymi rukami. Pocuvat, ako chlap perie ci vari, len kym sa neozeni. Vidieť tieto a mnohe ine aspekty patriarchalnej spolocnosti (hlavne na vidieku) bolo pre mna smutne. Avsak mal som to stastie stretnut zeny, ktore sa nenechali odbit a postavili sa osudu domacej zienky. Napriklad Mary Makokha, jedna so zakladateliek mimovladneho komunitneho centra Reep, ktore pomaha tyranym, znasilnovanym zenam, ci dokonca dievcatam, ktore su nutene k vydaju este pred pubertou. Napriek vyhrazkam fyzickeho ublizenia sa aj vdaka nej dari pomaly, ale isto menit zauzivane spolocenske normy a priniest spravodlivost do dovtedy len v rodine riesenych problemov. 
Viac o praci mimovladky Reep, jej zakladatelke Mary Makokha, problemoch zien v Keni sa docitate v pripravovanej reportazi. Busia, Kena © To-mas 2011
Prichadzajuc zo Slovenska, kde snad narodnym heslom je ,,Neda sa, nejde, nemame” v spojeni s ,,Na Slovensku je to tak” boli prave tieto zeny to, co ma prvotne prekvapilo. Ked mi Bena, 27 rocna Kenanka pochadzajuca zo slumu, hovorila ako sa rozhodla pomahat mladezi v slumoch napriek tomu, ze uz zije slusny zivot strednej striedy, zostal som ocareny. Ona chcela pomoct, tak zalozila komunitne centrum Makuru talent development, aby mladez mala miesto drog a gangov moznost venovat svoj cas tanecnemu kruzku ci vyrobe bizuterie. Po dvoch rokoch fungovania, po dvoch rokoch namahy a usilia, maju ,,az,, jednu vacsiu miestnost v chatrci uprostred slumu, kde pri dvoch ziarovkach (ak prave nie je vypadok elektriny), za hudobneho doprovodu z mobilu mozu mladi tancovat a to naozaj vynikajuco. Ziadne zahranicne granty, 4x4 auta a vlajocka od donorov. Robil som s nou polhodinove interview a ani raz som nepocul, ze sa nieco neda, ze to nejde. Nepocul som slova, ze nedostali sancu, ako pocuvam od mnohych mladych Slovakov v mojom okoli. Jednoducho chcela pomoct, chcela nieco zmenit a spravila to. Hladala cesty, ako sa to da a nie dovody preco nie. Jej cesta nie je na konci, ale vysla na nu. Necakala len v kute krcmy pri pive cakajuc na sancu z neba.
Bena chcela tak pomohla. Nairobi, Kena © To-mas 2011
Stretnut tieto (a mnohe ine) zeny, ktore pomahaju posuvat ich komunitu, krajinu dalej, bolo pre mna to najlepsie, co sa mi v Keni mohlo stat. Napriek objektivne horsim podmienkam ako u nas sa nevzdavaju. Samozrejme, nehovorim, ze vsetky zeny z Kene su tam take, ani ze na Slovensku take nie su. Mnohe z tretieho sektora, siedmej velmoci, podnikateliek, ci len ,,obycajnych,, slobodnych mamiciek by som tym urazil.
Lenze, ked porovnam podmienky tychto zien s podmienkami na Slovensku, tazko sa mi pritakava pri stazovani a hundrani, ako veci nejdu, ktore opat uz par tyzdnov na Slovensku tak casto pocujem.
Tymto im a mnohym inym dakujem za to najcennejsie, co som si z Kene priniesol.
Inspiraciu.
Tomas To-mas Halasz
5.1.2012 Praha, Ceska republika
PS 1: O krajine, ludoch, jedle ci zazitkoch z Kene budem uz zajtra poobede rozpravat na Radio_FM Facebook event a vo februari pocas mojej prezentacie v Cajovni My a Mama v Bratislave. Dopocutia
PS 2: PF 2012
Muzungu, how are you?
Zvykol som si! A to velmi rychlo. Az ma to desi.
Dnes som na ulici s uplnou prirodzenostou presiel stredom stada krav a az neskor som si uvedomomil, ze som tu situaciu mohol nafotit. Predvcerom som sa ocitol na chodniku zapadneho typu a pozastavil sa nadtym. Ved uz viem pisat SMSky preskakujuc vsadepritomne kaluze blata.
Posedenie na blogovanie. National geographic, mp3 prehravac, mango dzus a desna neska.
Z okna znovu vidim to stado krav. Ide si hore hlavnou ulicou. Auta ho obchadzaju...
Mozno ma aj pravdu. Ked mam/e temu snazim sa detailne pocuvat aby som sa vedel lepsie pytat. Snazim sa rozmyslat nad uhlom pribehu a samozrejme to zachytit fotografiami. Je to ine oproti foteniu na vlade, kde som sa snazil nepocuvat nasho byvaleho (buduceho?) premiera ale len sa sustredit na mimiku. Alebo ked som na nafotenie kulturneho podujatia dostal 15 minut, lebo sef daval akciu na akciu. ,, Ved to staci" hovorieval.....
Nie su to zazitky pre reportaz, ale obohacuju ma ako cloveka.
Samozrejme, mam aj bezne cestopisne fotografie. Ale nefotim kazdu zablatenu cestu, miestny obchod ci vidiecana s drevom na hlave. Takych fotiek je dost vo fotobankach.
Prave som z okna zahliadol belocha - prvy dnes. Tipujem, ze este jedneho dnes uvidim.
oSnad sa mi podari vidiet zivot miestnych vidiencanov a aj postavenie masaiskych zien v 21. storocii. Snad. Lebo tu su casto veci nakoniec ine ako vyzeraju.
Uvidime, uvidite.
PS: Blog je publikovany s oneskorenim pre nedostatok elektriny :)
Postrehy z Kene
Postrehy z Kene
VSEOBECNE
-som biely,musim byt bohaty
-som biely, tak vsade svietim
-som vysoky, svietim este viac
-poulicny predavaci su flegmatici,ani otravovat sa im nechce
-taxikari flegmatici nie su a stale ponukaju odvoz
-na ulici aj medzi autami sa predava vsetko. Sekacove oblecenie, boty, kozmetika, nabytok, zelenina, toaletny papier!
-vsetci maju mobil
-skoro vsetci v nom maju internet
-cas je tu iny
-je tu velka nezamestnanost,ale zamestnanci sa nepretrhnu
-v obchodoch je 2-3x viac zamestancov, ako v slovenskom, ale tiez si vas nevsimaju a rozpravaju sa medzi sebou
-gentleman tu neexistuje. Ked som pomahal babke s kufrom nastupovat do vysokeho autobusu, tak chlapi neveriacky pozerali
-slusny hotel a dobre byvanie tu ma vlastny generator, lebo elektrina vypadava.
-vidiet tu britsky vplyv. Pestuju caj, ale nevedia ho robit
-upozornenii a znaciek je tu viac ako u nas, ale nikto ich nerespektuje, maju vela spomalovacov na cestach a v hoteloch britske ranajky (fuj)
-za bieleho dna vas na ulici neokradnu, lebo by zlodeja dav chytil a zlyncoval
-za tmy uz je to ine, zalezi na casti mesta a stasti. Ale chodim von aj za tmy.
-miestny nema problem si zacat sparat v nose ci v uchu, aj ked vas obsluhuje na letisku
-ked sa ochladi na 20-25 stupnov, miestny sa stazuju na zimu a daju si bundu
-ked prsi, tak je blato, ked neprsi, tak je prach. Kazdopadne hnede je vsetko.
-simkarta na mobilny net ma stala 12e s 1,5gb limitom
-male deti vedia len ,,How are you?" a to opakuju vzdy, ked vidia bieleho :)
-jedlo sa je rukami, ruky si vzdy mate kde oplachnut, ale nikdy nie utriet
-couchsurfing funguje
Nairobi - doprava,spina a velke reklamy s fotkami stastnych ludi.
DOPRAVA
-autobusom prejst 450km trva 9-11h a stoji 12euro
-kazde auto je terenne, len nie kazde o tom vie
-jamy sa delia na tie, pri ktorych sa nebrzdi (do polmetra sirka a hlbka), tie ktore sa obchadzaju (meter sirka, hlbka 50cm a viac) a tie, ktore sa obijst nedaju (sirka vozovky, hlbka rozna)
-cesty sa delia na tie, ktore boli cesty, tie ktore budu cestami a tie ktore ani nevedia, ze su cestami
-jazdi sa rychlo, ako motor a cesta dovolia
-auto je prednejsie vzdy
-autobus je este prednejsi, aj ked je v protismere
-kravy a osly su flegmatici a neuhnu ani rutiacemu sa autobusu
-autobusari skusaju zakony fyziky. Napr tak, ze predbiehaju rychlejsie auta. Najlepsie do zakruty a do kopca
-na 9h cestu autobusom stacia tri 10min prestavky na toaletu
-v Nairobi normalna zapcha je na 2-3hodiny
-predbieha sa vsade a vzdy. Do zakruty, cez plnu ciaru, do kopca, v zapche, cez chodnik
-chodec je ta vec, co zavadzia autam, aj na prechode, aj na zelenu
-blato je ina forma cesty
-vsetky auta su hned spinave, ale ludia si kupuju najviac biele auta
-benzin tu stoji asi 1,2e
-auta maju SPZtku napisanu na kazdom okne a skle, aby im to neukradli.
-sanitka so sirenou je len dalsi ucastnik zapchy
-ked policajt vidi bieleho, dufa v uplatok, ked pocuje ze novinar, radsej pusti dalej
-v autobuse sa pusta rozna hudba. Miestna, americky hip hop, gospel, ale aj country (lol).
-dostat defekt na okraji Nairobi v strede blatovej cesty spravilo zo mna spinaveho turistu
-auta su tu hlavne second hand z Japonska, potom vela peknych starsich Land roverov
-motoriek neni tak vela
-bicykle snad len na vidieku
-aj minibusy mestkej dopravy musia platit uplatky policajtom
Klasicka ranna zapcha v Nairobi
NAIROBI
-velke, spinave a skarede
-relativne drahe, jedlo v lokalnej restike 1,2e, v lepsej restike aj pre bielych 2-3e, 2dcl dzusu 1e
-vyssia a stredna vrstva zije v bezpecnych stvrtiach s ochrankou
-hlavna autobusova stanica ma jeden turecky unisex zachod, ale velku LCD telku v cakarni
-jedlo je masove a masovejsie. Korenie ziadne. Najlepsie co som tu jedol bolo indicke curry.
-je tu strasny vzduch, plny smogu a prachu. Kazde poobedie ma stipu oci, nos sa rychlo plni
-najpraktickejsia obuv su gumaky, ale miestny chodia bezne v peknych topankach, ktore sa im hned zaspinia
-je tu vela cisticov topanok :)
-rozdiel medzi nebezpecnou a normalnou stvrtou nevidim. Len miestny mi vedia povedat, kde mam schovat fotak radsej.
-bezpecna stvrt ma vlastnu ochranku a kontrolovane vstupy
Deti sa nahanaju v najvacsom kenskom slume Kibera.
SLUMY
-v slumoch existuje snad vsetko okrem cistoty. Banka, kino (buda s velkou telkou), bezpocet kostolov, verejna doprava,
restauracie, internet cafe, umelcov, vlakovu stanicu (2xdenne prejde vlak), kruzky a uz dokonca aj toalety s kanalizaciou. Pred tym ludia robili potrebu do sacku a vyhodili to von.
-aj slum ma lepsiu cast a horsiu cast
-lepsie ubytko je v dome z blata a kamena. Rodina po 4roch v jednej miestnosti. Najom 5e na mesiac.
-smeti sa hadzu vsade, ked je ich vela tak sa spravi ohnicek
-na ulici stretnete volne pohybujucich sa psov, kravy aj kozy
-obcas aj bieleho
-v slumoch sa foti zle. Deti sa radi nechaju fotit, ale pozuju. Dospelych sa treba spytat, co znamena, ze bud odmietnu alebo
pozuju. Obcas aj peniaze vypytaju, ale to odignorujem a idem prec. S teleobjektivom 70-200 sa da niekedy odfoti bez toho aby si vas objekt vsimol. Ale vsetci ludia okolo si rozhodne vsimnu taky velky objektiv.
- ,,Hotel" v slume znamena restika. Nechapem preco.
-ludia sa snazia prezit vselijak
-aj tu su ludia na facebooku, aspon na mobile
Benzinka na vidieku
VIDIEK
-uplne ina mentalita a vzdelanost oproti Nairobi
-kazdy treti dom na hlavnej ceste je kostol
-je tu bezpocet odrod krestanstva. Proste ked neviete inak zarobit, zalozite si svoju cirkev, budete rozpravat o Jezisovi a
pytat peniaze.
-katolici posielaju ludi po kondomy, ktore su zadarmo, aby ich mohli znicit.
-a samozrejme, katolicki knazi aj tu zneuzivaju chlapcov
-deti su vychovavane v tom, ze muz ktory svoju zenu nebije, ju nelubi.
-vacsina muzov naozaj ,,lubi,, svoje zeny
-ludia viac odsudzuju, ze sa dievca obratilo na mimovladku, pripadne policiu, ako to, ze ju otec/brat/stryko/hocikto zbil,
znasilnil a podobne. Taketo veci maju zostat v rodine.
-muz vlastni zenu aj deti
-zena nosi tazke veci, vari atd., kym muz stoji pri nej
-otec rozhoduje, koho si dcera zoberie
- v 10-14rokoch sa bezne dievcata vydavaju. V 18tke maju uz tri deti. Svadby nie su oficialne, ani sa vacsinou neoslavuju.
-deti sexuju aj v 10tich
-ked zomrie zena, jej sestra je niekedy donutena ju nahradit a byt s jej muzom a detmi
-je urcite mnozstvo pribehov o znasilneni a tyrani zien, ktore viem zniest. To mnozstvo som prekonal prvy den. Vidiet 10rocne
dievcatko, ktoré bolo niekolkokrat znasilnene vlastnym strykom..... pardon ale to je v ....
-ale su priklady zien, ktore sa nedali a ukazuju cestu ostatnym. Maju moj hlboky respekt.
Vyhlad z okna autobusu cestou vidiekom
JA
-zvykam si na miestne vege jedlo. Ziadne korenie, velmi jednoduche. Zlata azia.
-zdravotne problemy, okrem stipania oci zo smogu, ziadne, napriek tomu ze jem na ulici
-zacinam mat odpor k domacej palenke, co si davam kazdy vecer na dezinfekciu zaludku
-antimalarika posobia tocenie hlavy,ktore vsak prejde
-som uz trocha opaleny
-chyba mi rychly pocitac, na tomto sa neda editovat, preto malo fotiek
-nestiham spracovavat mnozstvo pribehov. Ale tesim sa, ako Vam ich sprostredkujem :)
Tyzden v za mnou, este dva. Ide sa dalej :)
PS: Lepsie fotky si nechavam do reportazi.
Nairobi, Kena
1.12.2011
Hello Afrika, bye bye vystava
Aby clovek nieco zacal, musi nieco ukoncit.
Aby sa som sa poucil, musim si to zhodnotit.
Nastupujem do lietadla smerom do Nairobi, zacinam tym novy projekt,ale aj v sebe ukoncujem iny.
Pred par dnami pocas posledneho osobneho vykladu k vystave House of Family som nielen zopakoval cely pribeh nasho fotenia, porozpraval nase pocity z deti, nasu motivaciu a povedal nas pohlad na
vystavene fotografie, ale som si pre seba aj ucelil myslienky o fotoprojekte, ktory mna aj Mariu tak zmenil.
Znovu som si uvedomomil, aka seria nahod a necakanych udalosti k nemu viedla. Znovu som si porovnal nase ocakavania a vysledok. Znovu som si zaspominal na jedinecnu skusenost spolupracovat na jednom
fotografovani s dalsim fotoreporterom pre spolocny vysledok. A hlavne, znovu sa mi na tvari objavil usmev, ktory niektori kamarati nazvali „Tomasov kambodzsky usmev”, lebo ho mam vzdy, ked v duchu znovu prezivam tie jednoduche momenty s detmi z domovov House of Family.
Z okna lietadla sledujem prekrasne alpy, pocuvam 10 000 miles away od Juna Reactora.
Myslim na to, ako som naposledy stal vedla tych ciernobielych printov vo vystavnej sieni hovoriac, ako tato vystava nielen ukazala inu stranu zivota deti s HIV, ale aj realne pomohla.
Zda sa mi to neskutocne, ale naplnujuce.
Pri rekapitulacii si vsak treba dobre zapamatat aj tie tazkosti pre
ponaucenie. Nezabudnem na obcasne problemy s pozovanim deti, na tu zodpovednost cestovania s nezalohovanymi fotografiami, na hodiny a hodiny vyberania, selektovania, diskusii a opatovneho selektovania fotografii, dlhe letne vecery stravene za monitorom editovanim. K tomu desiatky stretnuti,
obvolavania, vybavovanie priestorov, sponzorov, tlacenia, kuratora, ci PR.
A samozrejme maily, desiatky a desiatky mailov.
Bola to vsak dobra skola a som rad, ze som nepracoval len na fotografiach, ale zlepsil sa v jednani, planovani, social marketingu ci pisani tlacovych sprav.
Samozrejme casto to bolo vycerpavajuce. Ale spolu s Mariou sme mali silnu motivaciu - ukazat svet tychto deti a tak aspon ciastocne im opatovat tu enegiu, co nam dodali.
Niekde nad stredomorim ma spankovy deficit premaha pocuvajuc
Carbon Based lifeforms - World of sleepers.
Zobudza ma letuska s obedom. Letiet nad Saharou, obedovat tempeh s ryzou sledujuc tienohry pustnych dun za doprovodu Orb - Little fluffy clouds je nezabudnutelne a zvlastne zaroven. Letim vpred
trojtyzdnovemu pobytu v Keni. S hrubym planom,otvorenou myslou a plnou brasnou fototechniky. Zbytok cesty sa snazim nemysliet na vsetky veci, co som este chcel na Slovensku spravit, ale radsej na veci, ktore ma cakaju.
Po pristani sa spoza mna ozve najprv velky potlesk pre pilota a na to zacne skupinka miestnych dievcat zborovo spievat.Neviem o com, neviem v akom jazyku, ale viem, ze som tu spravne.
Hello Africa, here I come.
23.11.2011
PS: Ja uz vystavu House of Family nebudem vidiet, ale vy mate este
sancu posledne dni. Vystava v priestoroch Vystavnej siene Starej radnice je otvorena do nedele 5.teho decembra. Prajem pekny zazitok.
Výstava fotografií HOUSE OF FAMILY
Autori: Mária Candráková, Tomáš Halász
Kurátor: Filip Vančo
26.október 2011 - 4.December 2011
Ut-Pi 10.00 - 17.00
So, Ne 11.00 - 18.00
Výstavná sieň Stará radnica
Radničná ulica č. 1
Bratislava, Slovakia
The opening of the exhibition House of Family
Finally! The exhibition is open to the public. Speeches are said. Photographs - sold. It was an incredible evening!
It’s been six months of careful preparation and painstaking efforts. Last night it finally happened – I saw the photographs hanging on the wall, heard feedback from the audience, took part in the auction…Eventually, our work paid off!
I remember all these sleepless nights in front of the computer, all these endless discussions about the photo selection, all that writing, editing and rewriting of photo descriptions and press releases, all that time spent on searching for the exhibition hall and contacting fellow journalists… But it was all worth it! It was time well spent because I always had in mind the most important goal – that the photos we took together with Maria would help Cambodian children living with HIV/AIDS.
I'm happy that all 21 (!!!) pictures found their new owners.I ’d like to thank them for buying the photos. Their money will help these kids have a better life and the photographs will remind them about the good deed they did.
I was pleased to find out that minister Miskov have the same wonderful memories from his visit in Cambodia. I got the opportunity not only to tell but also to show my experience to tennis player Daniela Hantuchova who is a sponsor of the project even though she has never been in the country. I hope that my family, friends, and clients, whose projects I put on hold because of this exhibition will forgive me for my busy schedule. After seeing the life of those children I’m certain they’ll understand better my professional and personal commitment to this project.
I’m sorry that the other photojournalist - Maria Candrakova could not attend this opening. Without her positive attitude we wouldn't go to Cambodia. Without her photographs the exhibition would not have been the same. I believe…actually, I’m sure that next year she will be inviting people to her own exhibition about Indonesia, where she currently lives.
I hope you will find the time and visit the exhibition House of Family. I’ll be happy to hear your comments either here, on facebook or personally.
Now it’s time to finish my other projects and start organizing my next trip to Kenya. I’m sure it will be another unforgettable experience!
Tomas
links:
Maria Candrakova
www.mariacandrakova.com
https://www.facebook.com/pages/Maria-C-Photography/300628619949777
NGO
Exhibition HOUSE OF FAMILY
Mária Candráková, Tomáš Halász
Curator: Filip Vančo
26.oktober 2011 - 4.December 2011
Ut-Pi 10.00 - 17.00
So, Ne 11.00 - 18.00
Exhibition hall of Stará radnica
Radnična street č. 1
Bratislava, Slovakia
Vystava otvorena
Vystava otvorena. Prihovory povedane.Fotografie predane. Bol to neuveritelny vecer!
Bolo nezabudnutelnym zazitkom po polroku priprav sa pozerat na fotografie, ktore visia na stene, pocuvat od ludi dojmy, sledovat aukciu a hlavne vediet, ze moje a Mariine fotografie pomozu tymto detom a ukazu navstevnikom, ze pomahat sa oplati. Som rad, ze vsetky noci stravene editovanim za pocitacom, diskusie o vybere fotografii, pisanie, kontrolovanie, prepisovanie textov od popisiek po tlacove spravy, hladanie priestorov, ci oslovovanie novinarov, stalo za to.
Po aukcii vsetkych (!!!) 21 fotografii naslo svojich majitelov a chcem sa im touto cestou podakovat. Ich peniaze poputuju detom do projektu a prave tieto fotografie im to budu pripominat. Bolo mi ctou osobne odovzdat moje fotografie hlavnym partnerom projektu House of Family. Potesilo ma, ze sme s panom ministrom Miskovom mali rovnake dojmy z navstevy projektu House of Family, o ktorych napisal aj vo svojom blogu. Tenistku Danielu Hantuchovu som zas mohol este viac navnadit slovami a fotografiami, aby navstivila sirotinec, ktory sponzoruje, i ked ho zatial na vlastne oci nevidela. Verim, ze aj moji kamarati, rodina ci klienti, ktorym som sa pre tento projekt nemohol dostatocne venovat, pochopia pri zhliadnuti vysledku, preco ma tieto deti tak silno chytili za srdce.
Je mi len luto, ze druha autorka fotografii, fotoreporterka Maria Candrakova, sa nemohla osobne zucastnit tejto vystavy. Bez jej pozitivneho pohladu na svet, by sme sa do Kambodze nikdy nevybrali.
Bez jej fotografii by zas vystava nebola taka kvalitna. Nielen verim, ale aj viem, ze dalsi rok vas budeme pozyvat na vystavu fotografii z jej sucasneho posobenia v Indonezii.
Ked si najdete cas, navstivte vystavu House of Family. Ocenim reakcie tu, na facebooku alebo osobne.
Bola dlha cesta, ale spolocnymi silami so vsetkymi, co vystavu pripravovali sa nam to podarilo takto uspesne zvladnut. Dakujem.
Teraz je vsak cas dokoncit nedokoncene, dospat nedospate a zacat sa pripravovat na moju decembrovu cestu do Kene. Pripravit sa na dalsie nezabudnutelne okamihy.
https://www.facebook.com/pages/Maria-C-Photography/300628619949777
OZ dvojfarebny svet
Výstava fotografií HOUSE OF FAMILY
Autori: Mária Candráková, Tomáš Halász
Kurátor: Filip Vančo
26.október 2011 - 4.December 2011
Ut-Pi 10.00 - 17.00
So, Ne 11.00 - 18.00
Výstavná sieň Stará radnica
Radničná ulica č. 1
Bratislava, Slovakia
Vystava House of Family uz zajtra
Mili navstevnici,
chcem Vas pozvat na vystavu fotografii o projekte slovenskych sirotincov pre deti s HIV v Kambodzi. V marci tohto roku sme spolu s Mariou Candrakovou ( www.mariacandrakova.com ) stravili tyzden v dvoch sirotincoch, ktore tam spravuje slovenske obcianske zdruzenie Dvojfarebny svet spolu s vysokou skolou Sv. Alzbety.
Projekt House of family pomaha sirotam a polosirotam od narodenia infikovanym virusom HIV.
My sme chceli tomuto projektu pomoct a spravit aspon niekolko propagacnych fotografii. Necakali sme vsak, ze nas projekt tak chyti za srdce a ze tam zostaneme dlhsie.
Cestou tam sme sa bali pohladov na nestastne umierajuce deti bez nadeje. Uvideli sme vsak nieco uplne ine. Objavili sme deti plne energie, elanu a s usmevom na tvari. Deti sa o nas zaujimali, pytali sa, chceli sa s nami hrat. A po vytiahnuti fotaku nam aj zacali s radostou pozovat.
Aby sme sa dostali cez ich grimasy a pozovanie, museli sme zostat dlhsie. A ked sme poculi krute pribehy tychto, teraz uz vysmiatych deti, vedeli sme, ze chceme pomoct aj viac.
Vysledkom nasho pobytu nie je len tychto 21 krasne vytlacenych ciernobielych fotografii. Ale aj energia a pozitivita, ktoru nam dvom tieto deti do života dali.
Ja osobne povazujem tento tyzden s detmi za najkrajsiu cast mesacneho cestovania. Toto fotenie za najprijemnejsie za posledne roky. Tie deti sktorymi som sa za par dni hral viac ako za celu skolsku dochadzku mi po tazkom obdobi znovu dodali pozitivnu energiu.
Vedomie, ze ak sa nam s Mariou podari zachytit ich radost zo života a pomoct tak propagovat tento projekt, dodalo nasej spolocnej práci dalsi rozmer. Stym prisla aj zodpovednost. Mozno vacsia ako ked som fotil kralovnu Alzbetu, Obamu ci Papeza.
Mozno mnohym budem zniet prilis osobne a mozno pateticky. Ale pravdou je, ze tie uzasne deti, pocas tych par dni stravenych nie len fotenim ale aj hranim, nahananim ci steklenim, mi pomohli viac ako im kedy ja budem moct oplatit.
Spolu s Mariou sa o to vsak aspon pokusame touto vystavou, na ktoru vas srdecne pozyvam.
Tomas Halasz
Výstava fotografií HOUSE OF FAMILY
Autori: Mária Candráková, Tomáš Halász
Kurátor: Filip Vančo
26.október 2011 - 4.December 2011
Ut-Pi 10.00 - 17.00
So, Ne 11.00 - 18.00
Výstavná sieň Stará radnica
Radničná ulica č. 1
Bratislava, Slovakia
Facebook event
OZ Dvojfarebny svet
Vitajte
Vitajte na blogu to-mas.net
Prihlásenie
Connect wtih Us
Copyright
To-mas.net